Založ si blog

Prečo žijeme v simulácii a v akej

Myšlienka, že žijeme v “simulácii”, čo znamená asi toľko, že svet, ktorý vnímame, nie je “skutočný”, alebo že existuje ešte ďalší svet nad týmto, alebo že je “vytvorený” a “riadený”, sa zdá byť buď zo sci-fi, alebo z diagnózy schizofrénie. Túto myšlienku môžeme ale podporiť dvoma úplne racionálnymi argumentami.

Prvý argument sa zakladá najmä na extrapolácii z dnešného vývoja výpočtovej kapacity počítačov a z jej prenesenia do budúcnosti. Tento argument je ten istý, ktorý predpokladá vývoj nadľudskej umelej inteligencie. Ak predpokladáme, že výpočtová kapacita počítačov sa bude vyvíjať podľa doterajšieho tempa, môžeme očakávať, že v budúcnosti počítač dosiahne úroveň ľudskej inteligencie a bude sa vyvíjať ďalej. To znamená, že niekedy dosiahne takú úroveň, v ktorej bude možné, aby simuloval komplexnú realitu, ako je tá naša. Ak vychádzame z toho, že táto technológia prežije prípadný apokalyptický scenár alebo úpadok civilizácie, to znamená, že bude existovať ešte dlho a ak vychádzame z toho, v akom krátkom časovom úseku žijeme, v ktorom existovali počítače, je pravdepodobnejšie, že sa nachádzame práve v tom časovom úseku, v ktorom počítače existovali už storočia alebo tisícročia a v ktorom už storočia alebo tisícročia vedia simulovať “realitu”. Ak berieme do úvahy, že je pravdepodobné, že ľudstvo v nejakej udalosti zničilo väčšinu ekosystému, máme aj dôvod preto, prečo by ľudia mali chcieť žiť v simulácii a to preto, lebo zachováva ekosystém pred jeho zničením aspoň vo vnímaní. Tento argument sa dostáva do protirečenia len v tom bode, že predpokladá, že táto simulácia je viac či menej vernou replikou už odohratých udalostí, to znamená bodu v dejinách, keď počítače ešte nedokázali simulovať komplexnú realitu.

Druhý argument je skôr založený na domnienke než na empiricky doložiteľnom vývoji v technológiách a to na tej, že tento svet sa “zdá byť” alebo ukazuje príznaky simulácie a to v tom, že sa v ňom dejú nelogické alebo nepravdepodobné udalosti, že sa sám ukazuje, ako keby bol simulovaný. Tento argument sa tiež dostáva do protirečenia, pretože akonáhle, keď sa javí ako zjavná simulácia, je to nedokonalá simulácia, alebo simulácia, ktorá chce, aby sme ju podozrievali, že ňou je.

Obe argumenty preto naznačujú ďalšie problémy alebo otázky, ktoré otvára koncept simulácie a to je, že pravdepodobne za ňou stojí nejaká entita s vôľou alebo skupina entít, ktorá ju riadi alebo priamo vykonáva, že existuje ekonómia, ktorou sa musí riadiť a že pravdepodobne existuje zmysel, pre ktorý je operačná.

Koncept simulácie je pritom úzko spätý, ako sa hneď ukáže, s konceptom Boha a bytia a musí mať ekonomické a politické aspekty. Ako sa ukazuje, základný problém s touto myšlienkou je domnienka, že to je simulácia “niečoho”, teda kópia skutočného sveta. Ak by totiž existovala technológia, ktorá by vedela simulovať komplexný svet, je takmer isté, že by táto technológia vedela simulovať akýkoľvek možný svet a preto je pravdepodobnejšie zhľadiska tohto vyššieho sveta, ak sa neberie ohľad na iné dôvody, že by simulovala iný svet než ten, v ktorom sa táto technológia nachádza. Je preto potrebné nájsť dodatočný dôvod, prečo by mala táto technológia simulovať svet, v ktorom sa nachádza alebo nachádzala.

Že je teoreticky možné simulovať komplexný svet tak, že je nerozoznateľný od “skutočného”, je všeobecne prijatá domnienka, ak predpokladáme, že sa bude vyvíjať neurobiológia a výpočtová technika a tento vývoj sa nezastaví na nejakom múre. Kroky do tohto smeru možno pozorovať už dnes vznikom virtuálnej reality a rozvojom počítačových hier. Technológia sa musí vyvinúť len tak ďaleko, aby vedela dokonale oklamať všetky zmysly.

Koncept simulácie, ak vychádzame z predpokladu, že tá dnešný svet, ak je simulovaný, je kópiou skutočného vo všetkom podstatnom, je nevyhnutne spojený s ďalšimi dvoma úkazmi, po prvé umelou inteligenciou a po druhé automatizáciou hospodárstva. Všetky tri sú založené na rozvoji výpočtovej techniky a všetky tri sú založené na rovnakom jednoduchom predpoklade aritmetického vývoja tejto technológie podľa doterajšieho vývoja. Ak predpokladáme po prvé, že nie je nič zvláštne na ľudskej inteligencii v tom zmysle, že sa dá redukovať na formálne logické vzorce a po druhé sledujeme, že všetky oblasti, v ktorých doteraz umelá inteligencia nahradila tú ľudskú, bola silne lepšia než tá ľudská, môžeme predpokladať, že vývoj výpočtovej techniky so sebou prinesie vznik umelej inteligencie, ktorá bude niekoľkonásobne vyspelejšia než tá ľudská a že táto v kombinácii s materiálnym svetom spraví ľudskú prácu ekonomicky nepotrebnou.

Tu sa otvárajú rôzne možnosti vývoja, ktoré však všetky vedú k tomu, že scenár simulácie robia ak nie pravdepodobným teraz, tak pravdepodobným v budúcnosti. Po prvé, táto umelá inteligencia, keď vznikne povedie sama o sebe k neuveriteľnému otrasu ľudskej spoločnosti a to najmä v majetkovom a politickom rozsahu. Takáto umelá inteligencia prinesie sebe alebo tomu, kto ju kontroluje, možnosť stať sa najväčším kapitalistom na svete a zaviesť v kombinácii s inými technológiami praktickú diktatúru. Takéto ekonomické a politické zmeny pripravia pôdu preto, aby ľudia sa nejakej simulácii úplne poddali. Tí ľudia, ktorí dobrovoľne alebo nedobrovoľne vstúpia do simulácie, budú v tejto simulácii prakticky otroci tejto umelej inteligencie, alebo toho, kto ju riadi. Máme tak v základe dve scenáre: buď táto umelá inteligencia vyvinie vôľu sama o sebe a rozhodne sa zotročiť ľudstvo reálne, neskôr v simulácii, alebo túto umelú inteligenciu bude kontrolovať človek alebo skupina ľudí, alebo sa s ňou spoja a títo budú vládcovia simulácie.

Druhý fakt automatizácie prinesie podmienky, v ktorých budú ľudia donútení podriadiť sa vlastníkom tejto umelej inteligencie alebo jej samotnej. Automatizácia podľa oficiálnych zdrojov nahradí v prichádzajúcich 20 rokoch 60 percent všetkých pracovných miest v súčasnom hospodárstve. Kto tvrdí, že sa nájdu náhradné pracovné miesta, nerozumie ani ekonómii, ani umelej inteligencii. Z ekonomických dôvodov, t.z. z jednoduchého dôvodu, že ľudia majú obmedzený čas na spotrebu, že sa tieto vyrobené tovary nebudú rozdávať, ale stále predávať, to znamená, že automatizovaná časť hospodárstva zostane peňažná, nebude dostatočný dopyt vytvoriť oblasti na výrobu tovarov, aj keby sa tieto tovary vedeli vytvoriť a vyrábať. Z iného dôvodu to však ale aj tak bude neekonomické. A to je pretože počítače budú vo všetkých činnostiach lepšie než ľudia. Číslo 60 percent za 20 rokov nie je založené na tom, že by ostatných 40 percent nebolo možné zautomatizovať, ale že je ťažšie ich automatizovať. Ak sa budú tieto technológie vyvíjať, môžeme však predpokladať, že všetky ľudské práce budú zautomatizované. Jediné, ktoré nebudú, sú tie, ak umelá inteligencia nevyvinie vôľu, ktoré sú založené na výkone vôľe. Automatizácia spraví ľudskú prácu nielen nepotrebnou, ale ekonomicky nezmyselnou, pretože stroje budú vedieť tieto činnosti vykonať lepšie. Je isté a nevyhnutné, že takýto vývoj spraví peňažnú a kapitalistickú ekonomiku obsolétnou, nie je ale vôbec isté, že spraví obsolétnu aj “triednu spoločnosť” v tom zmysle, že už to nebude vykorisťovaná práca, ktorá bude privlastnená vládnucou triedou, ale umelá inteligencia a stroje. Súčasný stav ľudskej spoločnosti a prežívanie peňažnej ekonomiky v prechode zaistia, že umelá inteligencie a stroje, ktoré zaistia túto explóziu produktivity, zostanú v rukách vládnucej triedy. Táto zmena však prinesie aj koniec práce a vykorisťovania. Kde ľudia už nebudú potrební k vykorisťovaniu, nebudú mať ani prostriedky k tomu získať tovary, ktoré vyrobia stroje “bez” vykorisťovania. Zatiaľ čo v prechode sa ešte zachová popri armáde zamestnaných námezdná práca a peňažná výmena, skôr či neskôr sa ukáže, že peňažná výmena a kapitalizmus je pri svojom konci. Tento koniec však nastane postupne a v situácii, v ktorom výrobu bude stále kontrolovať buržoázia. Zatiaľ čo dovtedy vykorisťovaná trieda mala prácu, ktorou živila tú vládnucu, teraz nebude mať nič a bude pre vládnucu triedu nepotrebná. Aby sa dostala k tovarom, ktoré automatizované hospodárstvo vyrába, sa jej úplne podriadi. Ak zostane umelá inteligencia v službách vládnucej triedy, ľudia sa stanú menej než otroci a to domáce zvieratá – prinajlepšom.

Podriadenie v simulácii bude najvyšším stupňom tejto horšej než otrokárskej spoločnosti – v simulácii budú ľudia úplne vystavení svojvôli vládcu a nebudú mať žiadnu materiálnu moc, pretože nevyrábajú pre pána jeho výživu. Jedinú prednosť, ktorú budú možno mať, je, že narozdiel od strojov budú mať vôľu. Tvorba simulovaného sveta však prinesie nevídané možnosti a to tvorbu všelijakých scenárov len tak pre zábavu.

Ak akceptujeme prípad, že žijeme v simulácii, naskytnú sa hneď ďalšie otázky, ktoré by mohli byť argumentom proti tejto myšlienke. Napríklad, prečo je táto simulácia vytvorená a riadená tak, aby na jednej strane veľká väčšina ľudstva bola presvedčená o tom, že nežije v simulácii a ďalej prečo je riadená tak, aby existovalo dosť informácií prísť napríklad k týmto záverom a k myšlienke, že možno žijeme v simulácii? Nebolo by podľa doterajšej argumentácie zmysluplnejšie pre udržanie disciplíny a diktatúry vlastníkov nad obyvateľstvom simulácie nezatajovať, ale naopak otvorene vyhlasovať represívne možnosti vlastníkov simulácie? Ak to tak nie je a z tohto dôvodu alebo z iného je racionálne simuláciu riadiť tak, aby nikto o tom nevedel alebo nebol presvedčený, že žije v simulácii, prečo potom je k dispozícii dostatok informácií, aby bolo možné zostaviť tento článok? Ak aj vyriešime túto otázku, ako si môžeme byť istí, že ostatní než vy alebo ja naozaj nie sú presvedčení o tom, že žijú v simulácii? Nie je možné si predstaviť scenár, v ktorom len vy a ja sme vychovaní tak, že nie sme presvedčení o tom, že žijeme v simulácii, zatiaľ čo všetci ostatní vedia, že žijú v simulácii, ale túto informáciu od nás alebo od vás či odomňa zatajujú?

Pri tomto bode sa stáva jasné, že aj v tom prípade, že predpokladáme, že dnešný svet je úplnou alebo väčšinovou kópiou sveta, v ktorom pôvodne vznikla technológia schopná simulovať komplexný svet, vytvárajú sa desiatky, ak nie stovky a tisíce možných scenárov, v ktorých sa táto simulácia môže líšiť od “skutočného sveta” alebo od toho sveta, o ktorom si myslíme, že v ňom žijeme. Tento článok sa preto ešte viac prehĺbi vo svojom špekulatívnom charaktere a ďalej bude prezentovať rôzne scenáre, ktoré by boli možné a neboli úplne absurdné a ktoré by vysvetľovali rôzne úkazy. Všetky tieto scenáre, rovnako ako základná premisa o simulácii sa majú chápať ako možné scenáre, teda menej alebo viac pravdepodobné, ak môžeme vôbec o pravdepodobnosti rozprávať, teda ani nie ako istoty, ani nie ako nemožnosti. Rovnako ako nie je isté, že nežijeme v simulácii, nie je isté, že v nej žijeme.

Zo základných predpokladov toho, ako by táto simulácia mala byť podobná skutočnému svetu, teda že existuje ekonómia, vykonávatelia a účel simulácie a za predpokladu, že simulované aspekty triednej spoločnosti nie sú vymyslené a úplne nepodložené fyzikálnymi a biologickými zákonmi, ktoré sú spoločné pre oba svety, môžeme predpokladať, že skutočný svet mal alebo má ešte stále rovnaké alebo podobné aspekty triednej spoločnosti. Aj keď to technicky vzaté nie je triedna spoločnosť, lebo to už nie je z veľkej časti spoločnosť práce, pravdepodobne bude mať politický a majetkový systém založený na hierarchii. To znamená, že tri hlavné otázky ekonómie, riadenia a účelu simulácie budú späté so spôsobom, akým táto ľudská spoločnosť funguje. Rovnako budú tieto otázky medzi sebou spojené a to pravdepodobne hierarchicky, teda, že ekonómia určuje do určitej miery účel simulácie, tak, že, ak nejaký účel ekonómia nedovoľuje alebo nepreferuje, ten bude nemožný alebo menej preferovaný a že riadiaci orgán simulácie, či to je jedinec, alebo skupina ľudí či iných entít, bude nejako buď závislý alebo spojený s ekonómiou tejto simulácie. Presný charakter tejto simulácie by teda mal byť výsledkom zmysluplnej kombinácie a syntézy otázok triedneho charakteru, ekonómie, riadenia a účelu simulácie a mal by vysvetľovať, prečo táto simulácia vyzerá vo svojich vlastnostiach tak, ako vyzerá, prečo kopíruje tie aspekty skutočného sveta, o ktorých predpokladáme, že kopíruje a prečo je riadená tak, že väčšina ľudstva nie je presvedčená o tom, že žijú v simulácii, že niektorí sú alebo že väčšina či niektorí sú a zatajujú to.

Extrémne špekulatívny charakter takéhoto výletu je daný tým, že nemáme skoro žiadne tvrdé empirické dáta, o ktoré sa môžeme oprieť a že charakter simulácie zahŕňa možnosť tieto empirické dáta falšovať a meniť možno aj to, čo sa javí ako fyzikálne zákony.

Keďže vysvetlenie musí odpovedať na hlavné otázky, ako aj to, prečo táto simulácia sa nejaví ako simulácia, bude pravdepodobne absurdné podľa štandardov vovnútri simulácie. Odpoveď na základné otázky simulácie sú závislé v priamej miere od toho, koľko ľudí alebo entít je v simulácii prítomných, koľko ju riadi a aký je pomer týchto počtov voči sebe a voči ekonomickým možnostiam simulovať komplexný svet a ekonomickým možnostiam v skutočnom svete. Ak je totiž podľa štandardov riadiaceho orgánu ako aj podľa štandardov skutočného sveta relatívne ekonomicky nenáročné, stáva sa pravdepodobnejšia možnosť, že charakter simulácie bude absurdnejší a nebude natoľko závislý od ekonomických nevyhnutností. Ak ale táto simulácia vyžaduje väčšinu alebo všetky ekonomické zdroje – v zmysle časové, výpočtové a energetické zdroje riadiaceho orgánu a skutočného sveta, je pravdepodobné, že účel simulácie nebude absurdný. Že nebude absurdný znamená asi toľko, že bude veľmi úzko spojený alebo nevyhnutný pre udržanie poriadku ľudskej spoločnosti alebo pre udržanie ekonómie a účelu skutočného sveta. Ďalšie časti vysvetlenia súvisia s tým, predstaviť si a predpokladať technické možnosti simulácie aj v súvislosti s ekonómiou a počtom jej obyvateľov a vykonávateľov. Ak je totiž možné kvôli ekonomickým možnostiam riadiaceho orgánu vytvoriť simuláciu nielen prostredia, ale aj členov a obyvateľov simulácie, alebo je možné vytvoriť nesimultánne simulovanie medzi týmito obyvateľmi, teda v časovom priestore nevyhnutnom pre vnímanie a spracovanie vnemových informácií v ľudskom mozgu vytvoriť celé ďalšie simulované svety a odohrať v nich udalosti rýchlejšie alebo s iné udalosti s iným mozgom, zatiaľ čo ten prvý ešte stále vníma vnemy z prvého simulovaného sveta, vytvára to nové možné vlastnosti simulovaných svetov. Základná bariéra simulovaného sveta sa v prípade rozšírených ekonomických možností búra, teda, že existuje len jeden svet a že existujú v ňom len pravé ľudské bytosti, ktoré žijú simultánne len v jednom svete. Súčasne ale zvýšené ekonomické možnosti robia absurdnejšie scenáre pravdepodobnejšími.

Dve základné otázky sú preto pre odhad vlastností simulácie rozhodujúce: počet entít v riadiacom orgáne a v simulácii a ekonomické možnosti riadiaceho orgánu v pomere s týmito entitami. Obe tieto otázky je ťažké zodpovedať a možno ich reálne porovnať s descartovskou otázkou o existencie mimomentálneho sveta a s otázkou existencie Boha. Otázka počtu entít v simulácii je prakticky rovnaká solipsistickej otázke, či existuje ešte niekto mimo mňa. O existencii seba samého v tom zmysle, že vnímame vlastnú vôľu a vlastné vnímanie sveta, nemožno pochybovať, môžeme však pochybovať o existencii všetkých obyvateľov simulácie v tom zmysle, v akom existujem ja. Myslím, že rovnako ako môžeme byť presvedčení o tom, že existujeme my/ja, môžeme byť presvedčený aj o tom, že existuje riadiaci orgán, či je singulárny alebo plurálny. Celú otázka o počte obyvateľov simulácie možno teda redukovať na otázku o existencii ľudí, ktorých vnímame ako rovnakých, ako seba samotného a o tom, či ich počet je rovnaký tomu, ktorému ich vnímame. Pretože z rôznych dôvodov je možné, že tento počet sa nerovná ani tomu počtu, o ktorom sa domnievame, že je pravdivý, teda niečo cez sedem miliárd, ani tomu počtu, ktorý sme doteraz vnímali a ktorý nikto z nás nepozná. Je totiž možné, že tak ako riadiaci orgán simuluje naše telo, že simuloval rôzne telá, v ktorých sa v skutočnosti nachádzal omnoho menší počet ľudí, než aký sme vnímali, rovnako je možné, že ak jeho ekonomické možnosti sú ďaleko vyššie než naše ekonomické schopnosti vnímať svet, mohol v tomto okienku premiestniť veľké množstvo ľudských rozhodnutí až k takému extrémnemu prípadu, že existuje len jeden ďalší obyvateľ, s ktorým sme komunikovali. Priblížiť sa od čísla jeden alebo nula k číslu sedem milárd alebo tomu, ktorý sme vnímali v našom živote, môžeme dvoma spôsobmi: jednak odpovedať na solipstickú otázku a inak odpovedať na ekonomickú otázku. Odpoveď na solipsistickú otázku je podobne ako tá na otázku o možnostiach riadiaceho orgánu nejednoznačná a absolútne neistá. Tieto otázky nemožno empiricky a experimentálne v zmysle laboratórne zodpovedať dovtedy, kým ich nespravíme prakticky obsolétne, v prípade solipsizmu, keď sa neprevtelíme do druhého človeka, alebo prestaneme vnímať solipsisticky, v prípade riadiaceho orgánu, kým nenarazíme na jeho hranice. Otázka o ekonomických možnostiach riadiaceho orgánu je prakticky rovnaká otázke existencie Boha a jeho vlastností. Riadiaci orgán simulácie je v praktickom zmysle slova Boh a otázka na jej schopnosti je otázka na schopnosti Boha. Jeden extrém je, že dokáže všetko, druhý je, že dokáže len minimum nutný pre udržanie tejto doteraz vnímanej simulácie.

Obe otázky nemožno na tomto mieste teda zodpovedať, ale možno zistiť, nakoľko by jednotlivé odpovede dávali zmysel v súvislosti s inými otázkami, či existujú nejaké úkazy, ktoré by nás mali priviesť k tomu predpokladať jeden alebo druhý scenár a či neexistujú scenáre, s ktorými sa neoplatí zaoberať. V poslednom prípade možno jednoducho konštatovať, že ak riadiaci orgán je úplne všemocný, to znamená, môže ľubovoľne meniť fyzikálne zákony, prinútiť každého k hocičomu a spraviť všetko až na logické protirečenia, alebo aj to, neexistuje žiadna šanca na úspešný odpor voči takémuto orgánu, preto môžeme v tomto prípade náš “výskum” ukončiť a zamerať sa na iné scenáre, ktoré sľubujú aj praktické využitie. V predposlednom prípade možno uviesť, že je rozhodne možné pozorovať a vyvodiť logicky z vnemového vnímania, že druhí ľudia existujú a že majú vôľu. Keďže tieto vnemové úkazy sú kvaltitatívne tým, ktorým pripisujeme určitosť, keď ide o to, vnímať existenciu seba samého, môžeme predpokladať, že rovnako tak existuje vonkajší svet. Podľa tohto by malo byť tiež možné simulovať vnímanie seba samého, ak možno vnímanie úplne kopírovať a oklamať. Aj keď to nie je veľmi dobrý argument, je to to najlepšie, čo proti solipsizmu existuje. Napokon možno prejsť všetky možné scenáre a zistiť, ako zapadajú do ostatných otázok. Čím je riadiaci orgán mocnejší v porovnaní s jej obyvateľmi je pravdepodobnejšie, že účel simulácie je absurdný, to znamená, že ostatné otázky preferujúce absurdné scenáre budú hovoriť v prospech tejto možnosti, naopak, ak si niečo vyžaduje neabsurdný scenár, bude hovoriť v prospech menej mocného riadiaceho orgánu. Menej mocný riadiaci orgán by sa tiež mal prejaviť v simulácii a to napríklad v nechcenom odpore. Toto sa samozrejme odvíja aj od toho, či sa potreby ľudí v skutočnom svete nejak zmenili. Ak je napríklad staroba geneticky vyriešený problém v skutočnom svete, alebo z nejakého dôvodu je nemožné človeka zabiť, moc riadiaceho orgánu by na týchto veciach nemohla byť ďalej založená. Dlhšia životnosť človeka by na druhej strane mohla priniesť viac absurdné scenáre, ale aj menšiu moc nad obyvateľmi na základe akumulovaných skúseností.

Tieto odpovede by mali vedieť čo najlepšie vysvetliť skutočnosť, že táto simulácia nevyzerá ako simulácia, ale vyzerá dosť ako simulácia, aby sme o tejto možnosti diskutovali, alebo ak to je pravda, prečo väčšina ľudstva alebo všetci zastierajú, že vedia, že žijú v simulácii.

Keďže vychádzame z principiálnej pozície poznania, teda z vašej, resp. mojej pozície, môžeme racionálne predpokladať len to, že len ja alebo vy viete, že nie ste presvedčený alebo doteraz ste neboli, že žijeme v simulácii. Je teda možné, že všetci ostatní to pred vami utajujú. Ak tak je, musíme vedieť vysvetliť prečo. Skutočnosť, že by pred vami utajovali, že sa nachádzate v simulácii, by z vás o samote robila výnimočnú osobu, bez vášho pričinenia. Musíme v tom prípade vysvetliť, prečo ste výnimočný alebo bol z vás niekto výnimočný urobený. V tomto bode sa dostávame ku konečným možným scenárom, ktoré musia vysvetliť túto, aj predošlé otázky.

Možné scenáre môžeme zoradiť podľa najhoršieho až najlepšieho, podľa osobných preferencií, alebo od najpesimistickejšieho po najoptimistickejšieho. Tiež ich môžeme zoradiť podľa egocentrickosti od najmenej po najviac. Vašu výnimočnosť môžeme redukovať tak, že povieme, že každý človek prechádza touto skúsenosťou, keď je uvedený na začiatku života do omylu a neskôr zistí, že žije v simulácii. Ako je totiž jasné z nášho predošlého súhrnu, ak zoberieme do úvahy, že riadiaci orgán riadi len niečo viac než úplné minimum nutné k riadeniu tejto simulácie, ak také minimum je vôbec možné, to, že sa teraz zamýšľate nad možnosťou, že žijete v simulácii, je tiež zásluhou riadiaceho orgánu. Ak by totiž nechcel, aby ste sa nad tým niekedy zamysleli, je veľmi ľahké si predstaviť, že by odstránil všetky indície, ktoré by vás k tomu mohli doviesť. Ak sa nad tým zamyslíte, zrazu objavíte veľmi veľa indícií, ktoré by riadiaci orgán mohol zanechať, aby vás doviedol k tejto myšlienke. Napríklad nespočetné príklady v populárnej kultúre, ako Matrix, Star Trek, Marvelovky, Truman Show, alebo nevysvetliteľné politické udalosti, ako že po zákone o 12hodinovom pracovnom čase v Rakúsku neexistuje žiadny odpor, alebo to, že sa o tejto možnosti hovorí v správach. Následne môžeme vytvoriť možné scenáre od toho najoptimistickejšieho po najpesimistickejší, ktoré by vysvetlovali, prečo chce, aby ste si mysleli, že žijete v simulácii. Môže to byť napríklad preto, aby každý človek prežil svet taký, aký bol, aby každý človek sa mohol plne realizovať, mať čo najväčšiu slobodu, alebo zažiť slávu a výnimočnosť. Môže to byť preto, aby ste sa naučili správne žiť, aby ste sa očistili, ukázali svoje pravé ja, alebo aby ste vyhrali či prehrali súboj o to, aký bude váš nasledujúci život, napríklad tým, čo v tomto dokážete. Ešte viac absurdné scenáre môžu byť, že to je len preto, aby si z vás vystrelili, aby sa ostatní zabávali, alebo z nudy, alebo kvôli tomu, že v budúcom komunizme každý raz musí zažiť obdobie upadajúceho kapitalizmu. Ak je táto skúsenosť niečo ako skúška, teda môžete ju hrať lepšie alebo horšie, môžete si ju skomplikovať tým, že sa snažíte zistiť, aký dobrý či zlý ste. Ďalšie scenáre môžu byť z temnejšieho kúta, kde riadiaci orgán je malevolentný a diktatoriálny, v tom prípade by toto mohol byť spôsob, ako je každý nový človek disciplinovaný, či už len riadiacim orgánom, alebo aj spolu s ostatným obyvateľstvom, alebo to môže byť prevýchova a premodelovanie pravého ja, ktoré je buď zlé alebo dobré, či už výnimočné alebo menej výnimočné vo vás, alebo to môže byť trest za vaše predošlé činy, alebo zato, že existujete, alebo za niečo, k čomu vás privedie riadiaci orgán, alebo osud, ktorý vám riadiaci orgán pridelil a proti ktorému nemôžete nič spraviť, alebo spôsob, akým sa umelá inteligencia či vládnuca skupina odmeňuje svojim poddaným, že ich núti pracovať napriek tomu, že to je nepotrebné, aby im ukázala, že sú nepotrební. Tu sa dostávame k podobnému problému ako tomu, prečo by mala byť simulácia riadená tak, že vyzerá ako simulácia a to prečo by mala byť simulácia v triednej spoločnosti riadená tak, aby marxizmus bol známy a niečo, o čo sa zaujímate. Podobne ako v prvej otázke, aj tu riadiaci orgán pravdepodobne chce, aby ste zistili podstatu skutočného sveta a simulácie a aby ste sa pokúsili o odpor. To je buď preto, aby vás mohol potrestať, alebo aby sa vám vysmieval, alebo aby vás mohol správne disciplinovať a ukázať svoju silu, alebo aby mal nejaký zaujímavý čas po dlhej nude.

Ďalšia možnosť je prijať, že ste výnimočný. Môžete buď predpokladať, že toutou rolou ešte stále prechádzali všetci, alebo mnohí, alebo len vy. Výnimočný môžete byť buď z najhorších, alebo najlepších dôvodov. Buď ste jednoducho najsprostejší a/alebo najzbytočnejší zo všetkých ľudí a ostatní by na toto už dávno prišli alebo dokázali oveľa viac než vy, alebo ste ten, čo prišiel spasiť svet, máte silnú vôľu, alebo dobrú dušu, predurčení k tomu, prejsť na dobrú stranu moci. Napokon, príbeh sa ešte nedopísal, takže môže to skončiť všelijako. Môže to skončiť ponížením, na ktoré nikdy nezabudnete, môže to skončiť smrťou, večným vtipom, večným mučením, psychiatriou, väzením, fraškou revolúcie, odhalením všetkého, vami v strede simulácie alebo ničím, či znovuzrodením. Budúcnosť nepoznáte, ale môžete robiť rozhodnutia, ak to niečo znamená.

Pravdivé môžu byť aj viaceré scenáre, ak si navzájom neprotirečia. Pravdivé môžu byť súčasne rôzne scenáre na rôznych úrovniach, na úrovni simulácie a na úrovni skutočného sveta.

Prípadná simulácia ale aj vysvetluje mnoho úkazov, ktoré sú doteraz náhodné alebo zle vysvetlené. Napríklad náboženstvo, pavedy a povery dávajú zmysel, ako aj psychické choroby. Psychická choroba je v simulácii vaša skúsenosť. V simulovanom svete je možné realizovať telepatiu a bez obmedzení, čo je racionálne vysvetlenie preto, prečo zjavne máte pocit, že každý alebo niektorí vedia čítať vaše myšlienky. Problém je len s tým, že nevieme vysvetliť tieto úkazy v skutočnom svete, ak sú skopírované.

Rozhodnúť, ktorý scenár je ten “skutočný” je rovnako nemožné, ako rozhodnúť, či solipsistický argument je správny, môžeme však rozhodnúť, ktoré vysvetlenie vysvetluje najviac otázok a ktoré je pravdepodobnejšie v kombinácii so základnými odpoveďami. Ak predpokladáme, že počet obyvateľov simulácie je blízky číslu sedem miliárd, môžeme tiež predpokladať, že nie je pravdepodobné, aby ekonomická výhoda riadiaceho orgánu bola príliš vysoká, čo znamená, že absurdné účely simulácie sú menej pravdepodobné. Ak vychádzame z toho, že žijeme v simulácii, musíme tiež predpokladať, že veľké časti simulácie sú skopírované rovnako ako súčasné dejiny a udalosti, čo znamená, že je viac než pravdepodobné, že sa “triedna” hierarchia udržala, čo diskvalifikuje všetky scenáre, ktoré toto neberú v ohľad. Pravdepodobný je teda scenár, ktorý vie čo najlepšie a najmenej absurdne vysvetliť, prečo sa nachádzame v triednej diktatúre, prečo o tom vieme a prečo sme stále vystavení marxizmu. Otázka o výnimočnosti a nevýnimočnosti je založená na vašich osobných skúsenostiach a preto nezodpovedateľná.

p { margin-bottom: 0.1in; line-height: 120%; }a:link { }

O smrti a o bláznoch

22.02.2018

Ako sa hovori, jedina vec v zivote je ista a to su dane a smrt. Dane sme videli, ale smrt nikto z nas nezazil. Alebo zazil? Hovori sa o ludoch, ktori zazili klinicku smrt. Takmer vsetci hovoria o tuneli, ktori vidia a o tom, ako sa im zivot prehrava pred ocami. Niektori hovoria o tom, ze vidia udalosti z buducnosti. Podla fyziky to je cista blbost. Ine tzv. „pseudovedy“ ako astrologia [...]

Veselé Vianoce oligarchii

25.12.2017

Vianoce sú sviatkami pokoja a mieru. Ako aj pri darčekoch, aj rozdelenie pokoja a sviatkov je nerovné. Niektorí dostávajú veľa pokoja, niektorí menej. Skoro vždy nezaslúžene, aj priveľa, aj primálo. Prajme teda dnešným vládnucim veľa pokoja na ich pokojných a mierových dovolenkách zaplatené z ich tvrdej práce – šikovnosti podvodníkov. Vianoce sú nadovšetko sviatky. [...]

Miroslav Kollár / Spolu /

Spolu bude na sneme riešiť postup do volieb, má prísť aj Dzurinda

03.12.2022 15:21

Šéf strany Miroslav Kollár hovorí o spolupráci stredopravých strán.Tvrdí, že Dzurindov politický projekt je ideovo pripravený.

pčolinský Gröhling

SaS vs. Sme rodina: Pčolinský obvinil liberálov, že chcú umelo vytvoriť vládu. Gröhling sa bráni

03.12.2022 13:40

Pčolinský vytkol strane SaS, že toto je už tretia vláda, ktorú chcú povaliť.

Počúvajte pravdu, víkendový podcast

Žilinkova 363 vždy zaručene vyčarí Smerákom úsmev na perách

03.12.2022 13:00

Žiadna svetlá budúcnosť. Po páde vlády nás čakajú iba zlé a horšie riešenia, hovorí okrem iného v politickom prehľade týždňa komentátor Marián Repa (podcast)

Putin

Putin by mohol využiť mierové rozhovory na prezbrojenie armády, myslí si šéf britskej diplomacie

03.12.2022 11:32

Cleverly poukázal na to, že po agresii v Gruzínsku, na Kryme a v ukrajinskom Donbase vždy nasledovala ďalšia "vlna" agresie.

antistaleft

proti totalite a za socializmus!

Štatistiky blogu

Počet článkov: 3
Celková čítanosť: 5453x
Priemerná čítanosť článkov: 1818x

Autor blogu

Kategórie